27. Január 2017 MEDZINÁRODNÝ DEŇ PAMIATKY OBETÍ HOLOKAUSTU

72. Výročie oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau Červenou armádou.

27 января 2016 – Международный день памяти жертв Холокоста – 72-я годовщина освобождения Красной Армией нацистского лагеря смерти Освенцим;
January 27, 2017 –  International Holocaust Remembrance Day – 72nd Anniversary of the Red Army's Liberation of the Nazi concentration and extermination camp Auschwitz-Birkenau.

 Zapomenu-li na tebe, Jeruzaléme, nechť uschne pravice má!
Nechť přilne jazyk můj k podnebí mému, nebudu-li tě pamětliv,nebudu-li míti Jerusalem za vrchol radosti své! (Žalm 137)

Členovia TRANSNACIONÁLNEHO INŠTITÚTU ŠTEFÁNIKA si 27. Januára 2017 pri príležitosti Medzinárodného Dňa pamiatky obetí Holokaustu,  spolu s ostatným civilizovaným svetom uctili všetkých našich predkov HRDINOV- DETI ISRAELA. 27. Január je pamätným dátumom – začiatkom zastavenia umierania Židovského národa v koncentračných táboroch. Neďakovať za to Všemohúcemu, nevzdať im úctu a nepomodliť sa za nich, by bolo nepochopiteľné a znesväcujúce.
Každý deň podvedome pociťujeme zničujúcu stratu jednej tretiny Židovského národa v Európskom Pekle, cítime obrovskú prázdnotu, ktorá stále zostáva po našich predkoch HRDINOCH-DEŤOCH ISRAELA, umučených na smrť.
Šesť miliónov mŕtvych, sa premenilo na 10 miliónov nenarodených ich potomkov. Smútime za nimi.
Spomíname na nich každý deň, keď sa pozrieme na naše deti a my ďakujeme Všemohúcemu, že ich môžeme chrániť.
Európania, hovoriac o Holokauste, predstierajú, že Európsky Antisemitizmus začal s príchodom k moci nacistov, v roku 1933 a skončil ich porážkou o 12 rokov neskôr. V skutočnosti, príchod nacistov k moci bol prirodzeným dôsledkom 2000 ročnej Európskej nenávisti k Deťom Israela.
Dnes je nanajvýš varovná situácia, kedy nenávisť k Židovskému Národu-Antisemitizmus (skrytý Antisemitizmus), AntiIzraelitizmus, neonacizmus, ľahostajnosť k nim, ba schvaľovanie a podpora, nielen že existuje, ale tiež prekvitá. Skloniac hlavu na počesť Hrdinov – ktorí neuhli tvárou v tvár smrti, na päť minút, každý rok 27. Januára v Deň pamiatky obetí Holokaustu, Európania predstierajú, že Holokaust bol niečo cudzie, vnesené, aj keď v tom čase bol a stále zostáva neoddeliteľnou súčasťou Európskej civilizácie.

 Nenávisť k Židovskému Národu nezomrela v Osvienčime

 Odpustia Židom Osvienčim?
alebo
Koho urážaš – toho aj nenávidíš!

 Za čo nenávidia Židov? Hory kníh boli napísaných na túto tému, celé lesy vyrúbané, cisterny atramentu rozliate v snahe nájsť odpoveď na túto večnú otázku.
Šokujúcou psychologickou Pravdou je, že človek odmieta bremeno viny. Mnohí pociťujú psychologickú potrebu mstiť sa objektom našich prenasledovaní a seba predstavovať ako obete.
Z toho vyplýva, že tých, ktorí trpeli od nás najviac, nenávidíme zvlášť ukrutne nactiutŕhame s osobitou  a zlosťou. A koho že,  môžeme v prvom rade zaradiť do tejto kategórie? Obete Holokaustu, samozrejme.
Písal o tom už starý rímsky historik Tacitus: "Nám je vlastné nenávidieť toho komu sme spôsobil trápenie a žiaľ." Alebo, ako  hovorí ruské príslovie, koho urážaš – toho aj nenávidíš. Nenávidíme obete našej  nenávisti kvôli tomu, aby sme sami pred sebou ospravedlnili to zlo, ktoré sme im spôsobili.

 Osvienčim jatrí a drása svedomie ľudstva, a už za to Židom nebude odpustené. Prečo spôsobujú v ničom sa neprevinivším ľuďom morálne utrpenie? Naozaj nás nemôžu nechať konečne na pokoji?!
Osvienčim, Holokaust, Žid, nakoniec – všetky tieto slová samé o sebe pripomínajú o nesplatiteľnom dlhu človečenstva, a ľudia nemôžu vystáť tých, ktorým sú dlžní a inštinktívne sa snažia uľahčiť svojmu svedomiu, vytesňujúc z podvedomia spomienky o svojich prehreškoch. Ak sa zabudnúť nedarí, mstia sa na prameni – Židom.

 Tí, ktorí popierajú samotný fakt Holokaustu vo všetkých jej formách, sledujú rovnakú logiku. Vraj, Židia si ho vymysleli. Holokaust sa nikdy nestal, ale ak by sa naozaj stal, Židia by dostali čo si zaslúžili.
A ak má niekto stále pochybnosti o spravodlivosti samotnej myšlienky Holokaustu (nezabúdajme: on sa nikdy nestal, hoci Židia by si ho v plnej miere zaslúžili), stačí sa pozrieť, ako cynicky, používajú svoju lož.
Kde sa podieť biednemu Židovi? Bol Holokaust – Židia sú na vine, nebol Holocaust – tým viac. Osvienčim, Židom nikdy neodpustia!

 A aký záver je z toho možné urobiť? Možno, sa treba zatajovať, zmĺknuť, schúliť sa, stať sa, čo možno najnenápadnejším – snáď zabudnú na to že existujú. Bohužiaľ, už to vyskúšali v Stredoveku, skryli sa (nie z vlastnej vôle, samozrejme) za hluchými hradbami getta. A čo, pomohlo? Izolovanosť Židov viedla k zúrivosti okolia. Nechcú s nami spolunažívať, grázli, myslia si, že sú čosi viac.
Prišli liberálnejšie časy, Židia vyšli z getta, pokúsili sa splynúť so spoločnosťou, predchnutí horlivým patriotizmom titulných národov, vymysleli reformovaný judaizmus, zriekli sa vlastne viery svojich otcov. A aký bol výsledok? Preklínania, prenasledovania a pogromy. A v Nemecku pre "Nemcov Mojžišovho Zákona" – Norimberské zákony a pece Osvienčimu.

 Hannah Arendt predpokladá, že Antisemitizmus sa rodí nielen z nenávisti k inovercom a cudzincom, nielen závisťou z úspechu a strachom z konkurencie, ale tiež v nemalej miere slabosťou Židov, ich očividnou bezbrannosťou.
Ako  krv vo vode vedie k šialenstvu žralokov, tak aj presvedčenie, že obeť sa nebude brániť, rozpaľuje tie najzákladnejšie inštinkty tlupy, ktorá je príjemné potešená zistením toho, že je vo svete niekto,  kto je vytesnený na  ešte nižšiu úroveň spoločenskej hierarchie.
A mocných sveta, takáto bezbrannosť vyzýva iba na pohŕdanie – a ešte dobre ak žalostné, nie nepriateľské – znechutenie.
Podľa teórie Hannah Arendt, jedinou obranou Židov po stáročia boli monarchie, potrebujúc Židov ako bankárov, a keď nastúpil vek demokracie a monarchie schradli, potrebnosť Židov upadla. Zostali napospas, nahí a bezbranní, v bezbrehej „pustatine“, odkrytí všetkým vetrom Antisemitizmu.
Dôsledkom toho v našom osvietenom veku sa zraniteľnosť Židov nielenže neznížila, ale naopak - ešte vzrástla.

 Existuje teória, že tá skutočne pravá a najväčšia vina Židov je v tom, že to oni vymysleli morálku, nanútili svetu Desať Prikázaní, spútali divoké, bezuzdné výbuchy reťazami morálnych princípov, a práve toto im nemôžu odpustiť. Freud si všimol, že Antisemitizmus je obzvlášť silný v tých krajinách Európy, ktoré ako posledné prijali kresťanstvo, a vyjadril predpoklad, že v hĺbke svojho podvedomia, sa tieto národy do dnešného dňa nezbavili od nostalgie za primitívnou vierou svojich predkov – pohanov. „Ich nenávisť k Židom, píše Freud, – je v podstate nenávisť ku kresťanstvu."

Dvíha Žid vysoko hlavu – arogantný a drzý opovážlivec! Skláňa pokorne, trúchlivo hlavu, sype si na ňu popol – pokrytec, zradný klamár! Ak Izrael pokorne odovzdá každú piaď zeme, na ktorú si robia nárok palestínci, ak každý bohatý Žid rozdá celý svoj majetok a odíde do sveta i zo svojou rodinou, nič to nezmení: Žid je príliš cenný objekt nenávisti, aby mu dovolili odísť do tieňa. Naopak, nenávisť k nemu iba vzrastie – hľa koľko peňazí nakradol, bastard, či nimi rozhadzuje napravo, naľavo; či rozdáva svoj majetok, značí, trápi ho svedomie. Aké ešte ďalšie špinavé činy skrýva? A ty jeho!

Nezmyselnosť pokusov Židov prispôsobiť sa a skryť sa pred prenasledovateľmi odhalil už dominikánsky mních Thomas Torquemada (1420-1498). Po tom ako v roku 1492 boli Židia Kráľovským dekrétom vyhnaní zo Španielska, tí, ktorí zostali, aby si zachránili život,  boli nútení nechať sa pokrstiť, nazývali ich "Marranos" (svine, po španielsky).
No Veľký inkvizítor Torquemada, ktorý vášnivo nenávidel Židov za to, že v jeho žilách tiekla Židovská krv a v detstve ho vrstovníci  šikanovali pretože bol Žid, prišiel s neomylnou metódou odhaľovania „falošných kresťanov"; ak Marrano neprejavuje dostatočnej horlivosti v katolíckej viere, je to príznakom toho, že tajne pokračuje v praktizovaní náboženstva svojich otcov – do mučiarne Inkvizície, ho dajte! Ak je pokrstený Žid osobitne zapálený v novej viere, to nezvratný dôkaz o tom, že iba balamúti okolie a predstiera, že je oddaný katolík, no v skutočnosti zostáva tajným Židom – na hranicu s ním, upáliť!
Kam sa podieť?!

A nech sa Židia neklamú, že, povedzme, výchova, osveta a vzdelávanie povedie k zániku Antisemitizmu. Priviedla azda výchova k zlepšeniu morálky, pováh a charakterov, ako o tom snívali sentimentálni a idealistickí rojkovia? Bohužiaľ, tvrdá realita prevrátila na ruby ich naivné predpoklady. Pod údermi osvety Nietzsche vyhlásil „Boh je mŕtvy." Padla hlavná hradba strachu pred perspektívou pekelných múk na onom svete, aspoň čiastočne držiaca spoločnosť na ceste cnosti. Oslobodený od hrozby záhrobnej odplaty za svoje hriechy, človek dal plnú slobodu svojim najhorším pudom. Je to azda náhoda, ak osvietené XX. storočie bolo poznamenané neslýchanými v dejinách masovými zverstvami, pričom na prvom mieste v najkultúrnejšej krajine sveta – v Nemecku?
Nič nepomôže Židom, aby u Antisemitov dostali milosť. Bez ohľadu na to, ako veľmi by sa snažili zlepšiť svoj imidž PR kampaňami, bez ohľadu na to, ako veľmi by sa snažili skloniť hlavu až k zemi, nevytŕčať, správať sa skromnejšie a nenápadnejšie, ako povýšenecky a arogantne odporúčal Židom ich idol Franklin Roosevelt, akokoľvek by sa kajali – nič Židom nepomôže.
Tým skôr, že Antisemitizmus si vytvoril figový list na svoje ospravedlnenie – nenávisť a opovrhovanie k Izraelu. My, ako hovoria, nie sme Antisemiti, my iba dôrazne odsudzujeme Izrael za jeho zločiny proti palestínskemu ľudu, uisťujú sa navzájom Judofóbi.

Je zaujímavé obrátiť pozornosť na to, kde hniezdi Antisemitizmus. Profesor Technickej univerzity v Berlíne, Monika Schwarz-Frisell študovala veľké množstvo Antisemitskej pošty - 14 000 listov, e-mailov a faxov, prijatých za 10 rokov Ústrednou Radou Židov v Nemecku a Izraelského Veľvyslanectva v Berlíne. V rozhovore zverejnenom Izraelskými novinami „Haaretz", autorka štúdie povedala, že v prvopočiatkoch svojej práce, si bola celkom istá, že leví podiel na Antisemitských výlevoch bude pripadať na pravicových extrémistov.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď sa ukázalo, že to tak nie je. Nie, spomedzi autorov Antisemitských správ, pravicových extrémistov figurovalo – 3%, no drvivá väčšina prejavov nenávisti voči Židom – 60%, pochádza z vzdelaných kruhov a intelektuálnych profesii; profesori, vážení vedci, právnici, kňazi a pastori, študenti a stredoškoláci.
Okrem toho, Profesor Monika Schwarz-Frisell na svoje prekvapenie zistila, že Antisemitské – Judofóbske  spisy nemeckých pravicových extrémistov sa minimálne odlišovali od analogických výtvorov rafinovaných, suverénnych intelektuálov:  tu i tam pero viedla zoologická, iracionálna, neuznávajúca žiadnu logiku, nenávisť. No, okrem toho, že u vzdelaných Antisemitov štýl bol elegantnejší a slovná zásoba bohatšia, – žiadny rozdiel.

Profesor Monika Schwarz-Frisell odhalila ešte jeden pretrvávajúci mýtus o Antisemitizme: vzniká vraj v prvom rade na dne spoločnosti, medzi spodinou, a inteligencia sa ako že, stráni a vyhýba, takýmto ponižujúcim a tak odporným prejavom emócií. „V skutočnosti, história jasne ukazuje, že od nepamäti vypuknutia nenávisti k Židom, nikdy nebola produktom ulice, ale vždy vznikala vo vzdelanom prostredí – v dielach cirkevných spisovateľov, básnikov, spisovateľov, rozprávačov," – píše autor štúdie.
Nie je náhoda, že dnes  zvlášť kvalitnou živnou pôdou pre rozmnožovanie vírusu antisemitizmu disponujú vysokoškolské areály, ktorých obyvatelia, ktorí sa chváliac sa svojou erudíciou a nezávislým myslením, s horlivosťou hltajú antisemitské halušky, ktoré im hojne prekladajú ich profesori – apoštoli múdrosti, dobroty, nesmrteľnosti.
         Štúdia ukázala, že skúmané správy sú často plné nenávisti a predsudkov voči Izraelu. Môžeme povedať, že antisemitizmus v súvislosti so spoluobčanmi a spolupracovníkmi je trochu brzdený, miesto toho, je objektom Antisemitských útokov Izraelská spoločnosť
         Po prvé, vzdelaní Antisemiti popierajú svoj Antisemitizmus a hovoria si „Humanisti", "Antirasisti" a "Občania s vysokým zmyslom pre zodpovednosť." Pritom oni démonizujú Izrael používajúc mnohopočetné Antisemitské klišé.
         Chápu, že ich výroky sú sporné z morálneho hľadiska a tak sú aj vnímané okolím. Ale túžba a potreba vyjadriť svoj nesúhlas so "Sionistickou Ideou – Cijonut“ a „Štátom apartheidu" prevažujú nad ich obozretnosťou.
         A aj keď prívrženci tohto „Antisemitizmu, bez Antisemitov" sa snažia vyzerať ako úctyhodní a rešpektovaní Antirasisti, touto nepriamou kritikou – cez Izrael – aktívne používajú protižidovské stereotypy.
         Výsledky výskumu vyvolali v Izraeli – šok. Mnohí Izraelčania si dávali otázku: „Ako je to možné?“ Pretože dovtedy mnohí verili, že Antisemitizmus existuje iba v prostredí pravicových radikálov.

Stručne povedané, Židia chcú, alebo nechcú, nemajú východiska, okrem spoľahnutia sa samých na seba, pred tvárou nepriateľského sveta. Jediným východiskom pre nich je – rozlúčiť sa s ilúziami, prestať sa zahrávať s Antisemitami a plne sa venovať posilneniu obrany Izraela. Ako predpovedal Ze'ev (Vladimír) Žabotinský, v konečnom dôsledku Izrael je jediným garantom bezpečnosti Židov, jediná opora prežitia národa.
A hlavná vec – je si treba uvedomiť, že všetky pokusy presvedčiť verejnosť o absurdite Antisemitizmu sú odsúdené na neúspech. Nič nepomôže, aj keď prasknete. A preto nestojí nadarmo mrhať časom a energiou na márne a bezvýsledné, vopred odsúdené na neúspech, pokusy získať si priazeň a blahosklonnosť Judofóbov. Ak už Holokaust nepomohol, na čo iného sa ešte možno spoliehať? No čo je horšie, smrť šiestich miliónov iba zväčšila vinu Židov pred ľudstvom. Osvienčimu, im ono nikdy neodpustí!
(Fragment z Eseje od E. Wolski podľa: „ When will Jews be forgiven the Holocaust? Never.“ Howard Jacobson, B’Nai Brith World Center, Jerusalem,2013)

V polovici 20. Storočia povstalo z popola Holokaustu Židovstvo. Po dvoch tisícročiach po jeho dobytí Gnaeusom Pompeiusom Magnusom, v Zemi Izraela bol znovuzrodený Nezávislý Židovský Štát. Z tohto dôvodu, najprv v Amerike a potom v Izraeli, a teraz v Rusku nabral dynamičnosť Judaizmus a vrátil sa do stredu Židovského duchovného života.

AM YISRAEL CHAI. Národ Israela žije!
OD AVINU CHAI!

Z Knihy Bereshit – Genesis. Jozef sa pýta svojich bratov: „Žije ešte otec môj?“ Nie je to iba otázka, skôr je to konštatovanie – otec žije, značí, zachránil sa základ – koreň; Národ Israela žije!