Spomienka na Generála Dr. Milana Rastislava Štefánika

Prvým krokom k vytvoreniu veľkých charakterov je vrúcna úcta národa k jeho mŕtvym Hrdinom, ktorí sa obetovali a bojovali za všetkých.
My sa preto vďačne rozpomíname nie na hrob, ktorý učinil koniec jeho osobnému účinkovaniu, ale na dielo, ktoré vykonal, než sa uložil k odpočinku hrobovému. Odišiel, dielo jeho a skutky jeho zostali. Odišiel a predsa žije, v skutkoch svojich, v dielach svojich, v srdciach našich. Nebojoval nadarmo!
Môže azda hrob uzavrieť v sebe dušu tak veľkú, ktorá so slávou prešla svetom, ktorá ožiarila svetlom neznámo? Hrob takéhoto Génia uzavrieť nemôže hrsť hliny a pár kameňov ho nezakryje. Tu nemôže byť príbytok Veľkej duše, zem berie, iba čo jej patrí.
Veľký náš Generál, pred ktorým sa s úctou skláňame, nám podal žiarivý príklad toho, ako mnoho je možné vykonať v krátkej dobe svojho ľudského života. Pracoval neúnavne na poli vedeckom, politickom. Obetoval „vedeniu“ celý svoj život. Jeho duch razil myšlienkové cesty celému ľudstvu – Odkiaľ a Kam.
Oslavujúc dôležité doby v živote „takýchto Mužov“, obnovujeme zároveň týmto Pamiatku na nich a osvedčujeme, že sme si vedomí veľkosti a dôležitosti skutkov, ktoré vykonali, že sme si vedomí postavenia, ktoré nám tieto skutky v dejinách svetových vytýčili.
Deň pohrebu Veľkého muža je aj dňom veľkého smútku, ale je tiež veľkým sviatkom, v ktorom viera v zahynutie nemá miesta – lebo kto je Veľký, nemôže zomrieť!